Nahliadnutím do histórie človeka a stroja je možné sledovať, ako technológia preniká čoraz hlbšie do ľudských životov. Úzkostné tendencie, príznačné pre človeka z obdobia antropocénu, sú tesne späté s prítomnosťou stroja – zrýchlenie životného tempa, nadmerný konzum, s tým spojené globálne otepľovanie, či vznik virtuálneho priestoru, kvôli ktorému sa znižuje čas strávený vo fyzickej realite. Vo svete, kde dominuje virtualita, sa môže zdať, že jediným správnym prístupom

k životu je nihilizmus, lebo <<nič>> v abstraktnom digitálnom stave beztiaže nikdy nedávalo väčší zmysel.

     Bez hlbšieho ukotvenia v spoločnosti je jednotlivec odsúdený byť sám. Osamelý človek má tendencie svojpomocne nahrádzať ľudský kontakt technológiami vo forme pasívneho konzumovania obsahu na sociálnych sieťach alebo vytváraním vzťahov na diaľku, pri ktorých absentuje fyzický faktor a všetko sa odohráva v rozhraní digitálnej obrazovky. Cez vytvorenie priateľstva s tla-čiarňami poukazujem práve na tento konflikt. Na fotografiách s tlačiarňami pôsobí náš vzťah ako zdravý a naplňujúci, až do momentu, kým si neuvedomíme, že som na daných fotkách v podstate úplne sama. Z tohto pohľadu už bizarné výjavy mňa a neživých domácich zariadení zobrazujú skôr zúfalú túžbu po kontakte, ktorú nedokážem naplniť.

     V mojej iluzórnej hre však pokračujem ďalej a s tlačiarňami komunikujem cez grafické matri- ce. Pokúšam sa medzi nami vyvolať stav rezonancie, lebo práve ten odlišuje samotu od osamelosti. Pokiaľ k nám okolitý svet <<prehovára>>, sme schopní cítiť šťastie, lebo vzájomné porozumenie

s okolím je jednou zo základných ľudských potrieb. Variabilita grafických výtlačkov ukazuje pes-trosť, ktorú poskytuje rozhovor s druhým človekom. Vymieňanie informácií a jedinečné pohľady na svet dokážu jed- notlivca rozvíjať a obohacovať.

     Posledné koncepčné vývojové štádium v práci je vyobrazené vo videu komunikujúcich tlačiarní. Prítomné náznaky nástupu post-humanizmu sú premietnuté v nemožnosti určiť, či sa ľudia zmenili na tlačiarne, alebo či tlačiarne dosiahli ľudskú úroveň. V oboch prípadoch sa však vytráca humanis-tické vnímanie človeka – jeho prirodzenosť už nie je jeho podstatou. Interpretácia nastolenej situácie je už na divákovi. Stieranie hranice medzi človekom a strojom môže brať ako oslobodenie od ľudskej schránky. Nemusí byť definovaný hmotným telom a naplno sa môže oddať nekonečným mož-nostiam kyberpriestoru. Iným prístupom môže divák dôjsť k uvedomeniu, že pokiaľ bude prepájanie

s technológiou prehlbované, môže stratiť kontakt so základnými ľudskými hodnotami a tým môže byť narušená integrita spoločnosti.

​

rok: 2024

rozsah: 81 grafických listov A4, 77 analógových fotografií 10x15, video 5:20

​

​

​